Orchidey už od nepamäti fascinovali ludské pokolenia. Svojou nevšednou krásou a zvláštnosťou zaujímali medzi rastlinami popredné miesto. Zvláštne tvary kvetov rôznorodých farieb a tajomstvom zahalené zákonitosti vývoja nútili ludí pripísať orchideám výsostné postavenie.
Orchidey sú naozaj oproti iným rastlinám čímsi výnimočné. Vyvinuli sa ako posledné medzi rastlinami a toto vedomie vedie človeka k tomu, aby si orchideu zvlášť zamiloval. Tak, ako je človek posledným článkom vo vývoji života – korunou tvorstva, v oblasti rastlinnej ríše je takouto korunou orchidea.
ICH PESTROSŤ JE UDIVUJÚCA
Orchidey rastú všade tam, kde žije človek. Ich druhová pestrosť je udivujúca. Počtom druhov sa zaraďujú medzi najbohatšie zastúpené v celosvetovej flóre. V súčasnosti je známych okolo 30 tisíc druhov orchideí. Mnohí odborníci predpokladajú, že ich počet stúpne eště o niekolko tisíc nových, doteraz ešte neobjavených druhov. Ťažiskom najbohatšieho výskytu sú tropické a subtropické pralesy, kde rastie väčšina známych druhov. Orchidey však nájdeme i mimo nich, pretože okrem Antarktídy rastú takmer vo všetkých oblastiach. Už dávno si človek všimol, že kvety orchideí vynikajú zaujímavým tvarom a pestrým zafarbením. Ich krása je taká úchvatná, že im môže konkurovať len velmi málo rastlín. Väčšina vyniká bizarnými tvarmi kvetov, ktoré v rastlinnej ríši nemajú obdobu.
Orchidey si vyslúžili i prívlastok najzvláštnejšie, a to hneď z niekolkých dôvodov. Najzaujímavejším okamihom v živote orchideí je proces opelovania. Zvláštne usporiadanie kvetných orgánov, špecializácia na určité druhy opelovačov, možnosť samoopelenia niektorých druhov – to všetko udivovalo a neraz šokovalo vedcov už dávno. V minulosti o tomto jave kolovali rôzne teórie, ale až moderná veda čiastočne objasnila tento záhadný fenomén ako výsledok dlhého evolučného procesu.
Hlavným opelovačom orchideí je blanokrídly hmyz, motýle, chrobáky, v trópoch aj kolibríky. Orchidey majú viacero dômyselných, často až neuveritelných spôsobov, ako nalákať svojich opelovačov. K zaujímavým patria napr. kvety črievičníkov. Ich papučkovité pysky predstavujú pre opelujúci hmyz dokonale vytvorené pasce. Ak si detailne prezrieme kvet európskeho druhu črievičníka papučky, zistíme, že tento neobsahuje žiaden nektár. Opelovačov, ktorými sú samotárske včely pieskarky, však láka žiarivo žltou farbou pysku. Kvet teda pôsobí ako optický signál. Pieskarky sadajú na okraj pysku, kde sa na hladkom okraji pošmyknú a spadnú úzkou štrbinou dovnútra pysku. Vzhladom na hladké steny a zahnutý okraj pysku nemôžu vyliezť naspäť k štrbine a hustý porast chlpkov na dne pysku im umožňuje pohyb iba v smere zahnutia či sklonenia chlpkov. Je to smer k blizne a tyčinkám. Okrem toho sa na pysku, presne za tyčinkami, nachádzajú holé priesvitné plôšky – akési okienka, ktoré pôsobia opäť ako optický signál a lákajú hmyz do týchto miest. Ten sa cez lámavé chlpky prediera k domnelým otvorom, kde nad sebou zbadá skutočné priechody a snaží sa nimi vyliezť von. Cestou sa však musí otrieť o pelnicu, pričom zotrie na seba lepkavý pel. Pri návšteve ďalšieho kvetu sa situácia opakuje, ale s tým rozdielom, že pri preliezaní lámavých chlpkov nalepený pel otiera o bliznu, a tak uskutočňuje opelenie.
U väčšiny druhov orchideí je opelovanie založené na jednotnom princípe. Opelujúci hmyz je na kvet prilákaný optickým alebo chemickým signálom a po zosadnutí na pysk sa snaží dostať k miestu, kde očakáva potravu. Tá sa zvyčajne nachádza v predlženej ostrohe. Pri tejto činnosti naráža hlavou do briliek, ktoré sú ukryté v kapsičkovitom útvare. Tieto sa mu pomocou lepkavej tekutiny nalepia na hlavu, sosák alebo inú časť tela. Počas letu k ďalšiemu kvetu sa stopôčky briliek ohnú dopredu a pri hladaní potravy v ďalšom kvete pel otiera o bliznu. Niektoré kvety sú však klamlivé, pretože v ostrohe nemajú žiadny nektár, a tak hmyzu prakticky neposkytnú vôbec žiadny úžitok. Iné druhy majú naopak dostatok sladkého nektáru, ktorý sa ukrýva v dlhých a tenkých ostrohách. Tieto kvety lákajú hmyz aj velmi intenzívnou vôňou a opelované bývajú predovšetkým motýlmi. I tu sa stretávame s ďalšou zaujímavou adaptáciou. Zistilo sa, že červeno kvitnúce orchidey voňajú najintenzívnejšie cez deň a opelujú ich denné motýle. Bielo kvitnúce naopak voňajú najsilnejšie v podvečer a v noci a opelujú ich teda nočné motýle.
KVETY HMYZOVNÍKOV VYLUČUJÚ VÔŇU
Najrafinovanejšiu a priam neskutočnú adaptáciu medzi opelovačom a orchideou však nachádzame pri európskom rode Ophrys – hmyzovník. Tvar, zafarbenie a chlpatosť pyskov, zložitosť kresby na pysku a ďalšie danosti spôsobujú, že sa pysky tohoto rodu až nápadne podobajú telám samičiek ich opelovačov. Vrcholom tejto priam dokonalej optickej adaptácie je však skutočnosť, že kvety hmyzovníkov dokonca vylučujú vôňu pripomínajúcu pohlavné feromóny neoplodnených samičiek opelovačov a kvitnú presne v tom čase, kedy sa liahnu ich partneri – samčeky sa totiž liahnu asi o dva týždne skôr ako samičky. Títo po vyliahnutí samozrejme hneď hladajú partnerky, aby naplnili svoje poslanie, a keď zacítia špecifický feromón, začnú hladať samičku. Keď sa priblížia na dosah rastline, lahko si pomýlia skutočnú samičku s jej atrapou. Doletia ku kvetu, sadnú si na pysk a snažia sa o kopuláciu. Podla polohy, ktorú pri tejto pseudokopulácii zaujmú, nalepia sa im brilky na hlavu alebo zadoček. Keď zistia, že boli oklamaní, hladajú svoju samičku ďalej, a tak prenášajú pel na ďalšie kvety. Preto v období liahnutia samičiek je už väčšina kvetov hmyzovníkov opelená. Táto adaptácia ide tak ďaleko, že každý druh hmyzovníka má svojho jediného špecifického opelovača.
Niektoré druhy orchideí na svoje opelenie nepotrebujú sprostredkovatela – dokážu sa opeliť i sami. Tento nie príliš častý spôsob opelenia je u určitých druhov velmi zaujímavý. U niektorých druhov rodu kruštík prebieha opelenie dokonca v uzatvorenom kvete.
ROČNE PRIBÚDAJÚ STOVKY ORCHIDEÍ
Keďže orchidey sú vývojovo velmi mladé, nemajú ešte vytvorené dostatočné genetické zábrany nielen medzi druhmi, ale ani medzi príbuznými rodmi. To zapríčiňuje vznik medzidruhových a vzácnejšie i medzirodových krížencov. Zatial čo v prírode je ich počet pomerne malý, v botanických a pestovatelských záhradách je to presne naopak. Ludia ich vytvorili už niekolko desiatok tisíc a ročne pribúdajú ďalšie stovky. Krásou tvarov, velkosťou kvetov, pestrosťou farieb spravidla vysoko prekonávajú svojich rodičov. Schopnosť orchideí vzájomne sa krížiť v tak nebývalej miere je ďalší z fenoménov tejto čelade, pretože s takým velkým rozsahom vzájomnej hybridizácie sa už v rastlinnej ríši nikde nestretneme.
Ďalším zaujímavým javom v živote orchidey je špecifický spôsob vývoja. Orchidey produkujú obrovské množstvo velmi drobných semien. Zistilo sa, že v jednej tobolke je ich niekolko tisíc. Na prvý pohlad by sa zdalo, že je ich až privela, no vzhladom na komplikovaný spôsob vývoja orchideí to sotva stačí na prežitie druhu. Ich individuálny vývoj je totiž tak zložitý, že len velmi malé percento semien nájde vhodné podmienky na klíčenie a z nich len nepatrná časť vyrastie na kvetuschopného jedinca. Aby semeno mohlo vyklíčiť a vyvíjať sa, potrebuje nevyhnutne prítomnosť húb, s ktorými žije vo vzájomnej symbióze. V počiatočných fázach sa huba rozrastá na úkor hostitelskej rastliny, z ktorej čerpá živiny. Neskôr začne huba hromadiť vlastné zásobné látky, ktoré získava z humusu prostredníctvom vlákien, a orchidea začne na nej parazitovať. Rozpúšťa hubové vlákna a získava z nej živiny, ktoré jej zabezpečujú rast a existenciu. Vývoj orchideí od semena až po kvitnúceho jedinca trvá pomerne dlho. U niektorých druhov je to až desať rokov.
RASTÚ I ZA POLÁRNÝM KRUHOM
Ako sme už v úvode spomínali, absolútna väčšina orchideí rastie v trópoch a subtrópoch, kde nájdeme viacero nápadných druhov s atraktívnymi velkými kvetmi. Čím ďalej od rovníka, tým menej druhov orchideí môžeme nájsť. Ešte v Stredomorí sa ich vyskytujú stovky, v strednej Európe už len desiatky a za polárny kruh sa ich dostalo len niekolko. I keď sa to niekomu bude možno zdať nepravdepodobné, i v našej prírode sa môžeme stretnúť s viacerými druhmi európskych orchideí. Rastú na rozličných biotopoch od nížin až po vysokohorské oblasti. Tak ako v celom svete, aj u nás patria orchidey medzi najvzácnejšie a zároveň i najohrozenejšie rastliny. I keď kvety našich druhov sú oproti tropickým podstatne menšie, svojím zafarbením, tvarom a krásou sa im určite vyrovnajú. Z viacerých spomeňme napr. neuveritelne zaujímavé kvety hmyzovníkov, velké atraktívne kvety črievičníka papučku, bizarné kvety jazýčkovca jadranského a východného, zvláštne kvety modrušky pošvatej, ktoré dokážu vykvitnúť i pod zemou.
Orchidey patria k najohrozenejšej čeladi v rastlinnej ríši. Mnohým druhom tejto krásnej rastliny hrozí priam vyhynutie. Prečo je tomu tak? Pokúsme sa v závere na túto otázku odpovedať. U tropických druhov miznú orchidey spolu s pralesmi. Podstatne odlišná je situácia u európskych druhov. Tu vysoká náročnosť orchideí na nenarušené stanoviská súvisí s ich spôsobom výživy, väzbou na prítomnosť symbiotických húb v pôdnom humuse, ktoré majú taktiež vysoké nároky na čistotu a neporušenosť, vodný režim, kyslík a živiny v pôdnom prostredí. Nezanedbatelná je aj ďalšia väzba na iné druhy rastlinného spoločenstva, predovšetkým na korene lesných stromov alebo iných rastlín. Tento komplikovaný proces vzťahov je velmi zranitelný, pretože už pri ohrození niektorého z medzičlánkov sa narúša celá reťaz väzieb. Úhyn orchideí nám preto vždy signalizuje narušené životné prostredie i na takých lokalitách, ktoré zdanlivo vyzerajú nenarušené človekom. Svoj podiel tu určite zohrávajú exhaláty, ktoré v podobe kyslých dažďov menia chemizmus pôdy, a tým aj celkový charakter stanovíšť. Najväčší podiel na vymieraní mnohých druhov orchideí má však polnohospodárska výroba, ktorá svojou činnosťou najviac zasahuje a mení charakter krajiny. Velkoplošné rozorávanie, odvodňovanie lúk a pastvín, chemizácia a ďalšie vplyvy majú na svedomí zánik mnohých lokalít. Najviac ohrozené sú predovšetkým lúčne spoločenstvá, ktoré boli v minulosti pravidelne kosené alebo spásané, a tak nezarastali náletom drevín. V dnešnej dobe sú mnohé z nich výdatne hnojené, v dôsledku čoho sa z nich vytratili kvetnaté druhy vrátane orchideí. Výrazným zásahom do prírodného prostredia sú aj rekultivácie a zmeny vodného režimu u trvale podmáčaných lokalít, ktoré často bez výraznejšieho finančného efektu navždy zničili aj mnoho velmi vzácnych druhov orchideí. Velmi ohrozené sú aj lesné druhy orchideí. Holorubná ťažba, zmena druhovej skladby lesa, čoraz kritickejšia situácia v zdravotnom stave lesa dlhoročným pôsobením exhalátov, to všetko sa výrazne odráža i na populačnej dynamike orchideí. No a v neposlednom rade sa na ničení orchideí podiela i človek, ktorý viaceré atraktívne druhy vykopáva z pôvodných lokalít, aby ich pestoval v záhradách, čím ochudobňuje druhovú diverzitu v prírode. I keď sú dnes orchidey chránené medzinárodnými dohovormi a národnými vyhláškami, zďaleka to na ich záchranu nepostačuje. O mnoho dôležitejšia je ochrana lokalít, kde tieto rastliny ešte prežívajú. Len tak budeme schopní zabezpečiť ďalším generáciám možnosť obdivovať ich krásu a dokonalosť v prírodnom prostredí a zvrátiť stále aktuálnu hrozbu, aby na mnohé z nich nemuseli nostalgicky spomínať z vyblednutých obrázkov…
